Reklama
 
Blog | r-ondrovic

Lucia Piussi

Vyštudovala scenáristiku na VŠMU v Bratislave. Od roku 1991 bola herečkou v nezávislom divadle Stoka, kde účinkovala takmer vo všetkých inscenáciách. Na inscenáciách sa podieľala aj autorsky (ako väčšina hercov divadla). V roku 1994 založila (spolu s Veronikou Wiedermannovou a Petrom Bálikom) skupinu Živé kvety, kde spieva, hrá na gitaru a je autorkou všetkých textov. Po vynútenom vysťahovaní divadla Stoka z priestorov na Pribinovej ulici pracuje v bratislavskom kníhkupectve Artfórum.

Čo podľa teba dnes ohrozuje nezávislosť človeka, resp. je dnešný človek závislý alebo nezávislý?
U nás môžeš byť nezávislý, ale to je potom to jediné, čo máš. To už
rovno môžeš chodiť bosý a vravieť si, že chudoba cti netratí. Normálny
človek je u nás otrok a ani si to neuvedomuje. Nezávislosť sa trestá
podľa zákona. A tí , čo môžu slobodne „robiť čo chcú“, sú členmi vždy
nejakej mafie – sú zadobre so štátnymi úradníkmi, mestskými alebo
vytĺkli niečo z mafiánov, alebo nimi rovno sami sú. Ak si túžiš založiť
niečo svoje, zožerú ťa ako termiti. To je moja skúsenosť so Stokou.
Napriek tomu držím palce všetkým bojovníkom, tým, ktorí sa rozhodli
chodiť radšej bosí, sama sa medzi nich stále počítam.

Aké spomienky máš na školu? Čo ti dala, nedala alebo vzala základná, stredná a vysoká škola?

Najlepšie
spomienky mám na základnú školu, a to iba kvôli jednej učiteľke, ktorú
som milovala a na ktorú nikdy nezabudnem, to bola úplne zásadná vec.
Jediný, kto ťa môže niečo naučiť, je ten, pred ktorým si sadneš od
úžasu na zadok. A takú sme my mali triednu – slovenčinárku a
dejepisárku, pani Dobiášovú. Mám pocit, že jediné, čo som sa naozaj
naučila, je pravopis – vďaka nej. Ale u nás v triede ho vedeli všetci.

Aké predmety si mala rada a ktoré si neznášala?

Reklama

Literatúru
a jazyky som sa ani neučila, to sa dáko samo nalepilo, ale matematiku,
fyziku, chémiu – to som nedokázala vstrebať nikdy, to bolo utrpenie.


V učiteľskej mailovej konferencii, zvanej „3.kanál“, majú asi najväčšiu
účasť učitelia informatiky. Aký je tvoj vzťah k informačným
technológiám /počítačom/?

V tom som ja úplný dement.

Jeden môj kolega, učiteľ, mi povedal, že slovo učiteľ je dnes vlastne
ako nadávka. Čo si o tom myslíš?

Viem, čo to je, keď decko ako ja
stretne v tom pravom veku autoritu- jedenásťročný človiečik povedzme –
niekoho, kto si ho napríklad získa tak, že iba kvôli nemu píše slohové
práce ako ohromné veľdiela v hlave, cestou na tréning v autobuse… Sú
ľudia, ktorí to poslanie majú v sebe a nesú ho ďalej. Nie je to pre
nich len práca. Určite ich nie je veľa, ale sú.

Je niekto z tvojich blízkych učiteľ? Ak áno, je to na ňom vidieť?

Môj
dedo sa volal Ján Fabini a po vojne bol riaditeľom Základnej školy,
myslím, že to bolo v Častej. Donútil do školy chodiť všetkých Rómov, on
bol skutočný osvietenec a jeden z generácie posledných polyhistorov. On
tých všetkých tamojších Rómov naozaj dokopal k tomu, aby vedeli čítať a
písať a tí, čo potom niečo dokázali, mu to nikdy nezabudli. Mojej mame
sa raz – ešte za socíku – pokazil trabant a stopla počerného človeka v
mercedese, ktorý jej ho pomohol odtiahnuť a keď sa počas jazdy
rozprávali a vyšlo najavo, že ona je dcéra Jána Fabiniho, tak ten
človek sa skoro zbláznil, nechcel ju pustiť, furt by jej len bozkával
ruky, chcel ju zahrnúť darmi a podobne… Bol to Cigán, ktorý chodil
hrávať do Viedne, vyšvihol sa a za to, že neostal v nejakom gete, bol
vďačný nášmu dedovi až za hrob. A takých vraj bolo dosť.

Ako si znášala horúčavy tohto leta?

Dobre, ja mám radšej teplo ako zimu.

Ako bolo na tohtoročnej POHODE?

Ťažko
to opísať niekomu, kto tam nebol. Podľa mňa je Pohoda výnimočný
festival. Je to čosi ako galaktická slávnosť. Všetky tie pódiá – sú ako
planéty plné ľudí, ktoré sa navzájom tolerujú a ich obyvatelia sa
navzájom miešajú a navštevujú. My sme smutná krajina zamračených a
zatrpknutých tvorov a Pohoda je ako utopická tvár toho, ako by
Slovensko mohlo vyzerať. Človek sa tam cíti ako v raji.

Ktorá pesnička je tvojou najobľúbenejšou spomedzi tých, ktoré si napísala?

Vždy je tým líblingom tá posledná, ktorá sa podarila. Momentálne máme
pesničku Silný jak lev – ešte ju nikto nepočul, ale čoskoro ju spolu s
ostatnými nahráme.

Čo robíš, keď nepíšeš a nehráš? Aké sú tvoje koníčky a záujmy?

Počúvam
hudbu, čítam knihy, to ma baví, chodím na prechádzky so psom. V
poslednom čase – odkedy skončila Stoka- žijem veľmi jednoduchým, málo
spoločenským, priam asketickým životom, až sa sama čudujem, ale hrozne
sa mi to páči. Je v tom taký pokoj.

Jeden slávny
slovenský básnik mi na otázku, ako sa píše umenie, napísal: “Môžem
povedať toľko, čo pri poézii. Treba čítať dobrú literatúru, treba veľmi
veľa čítať. Plus filozofia, psychoška, život a pod. Nech to ale má
hĺbku, je to o niečom.” Aký máš ty návod na písanie?

Ja
si myslím, že človeka pri niečom celý život môže udržať len úplne
nepochopiteľná a stále niekde tlejúca láska. Nemusíš nič. Nemusíš čítať
knihy, nemusíš nič študovať. To sú blbosti. Stačí niečo ako úžas nad
krásnou vecou – je taký silný, že aj ty túžiš niečo krásne vytvoriť.
Láska je bezhraničný obdiv bez nároku na honorár. Akýkoľvek. To je
jediný pravý zdroj. Do takej pesničky ako napríklad Redemption song od
Boba Marleyho môžeš pozerať ako do zázračnej gule. Ona potom žiari
sama, len čo sa zažne. Nie sme všetci géniovia ako Bob Marley, ale ten
pravý zdroj je len jeden a treba za ním ísť.

Videl som v TV a počul som v rádiu rozhovory s Tebou a Živými kvetmi.
Mal
som pocit, že sa nejedná o interview, ale o bezprostredný uvoľnený
pokec kamarátov. Aký je Tvoj návod na bezprostrednosť a uvoľnenosť,
ktorú okolo seba šíriš?

My spievame to, čo žijeme a
žijeme potom tým, čo hráme a tak dajako sa nám darí si spríjemniť tú
čakáreň na smrť, ktorá sa volá život. Podľa mňa sú ľudia často otrokmi
vlastných „cieľov“, ktoré si vytýčia – kapely chcú „niečo dosiahnuť“ a
podobne, ale nie je tu nič, čo sa dá dosiahnuť. Je len tá čakáreň a my
v nej sa môžeme tváriť ako tí, čo majú strašne dôležité povinnosti a
nemajú čas na žiadne sprostosti, alebo ako tí, čo sa na seba mrknú a
vykašľú sa na tú celú vážnosť a upätosť. Treba si z tej čakárne urobiť
skúšobňu. Aj tak nikto nevie, čo je za tými bielymi dverami, ktoré sa
otvoria len raz a prečo teda niečo predstierať sebe navzájom?

Locations of visitors to this page

NAJ.sk