Jeden múdry človek mi povedal, že spomienky sú to jediné, čo máme. Tvoje básne sú plné spomienok, prečo ľudia spomínajú?
Niekedy
sú spomienky našou jedinou istotou. Budúcnosť ešte neexistuje,
súčasnosť je len hrebeňom valiacej sa vlny. Je len minulosť. Ale už aj
Einstein hovoril o ilúzii času. Takže aj tu musím hovoriť tzv.
spomienky. Inak mám dosť detailnú pamäť. Myslím na detaily, ktoré ma
kedysi oslovili. Človek vo vlaku, náhodná veta, vôňa, farba. Tých vecí
mám vo svojej poézii dosť. Áno, som plný spomienok. Nie
sentimentálnych, či nebodaj senilných. No pozerám aj do budúcnosti. Aj
keď sú to skôr rôzne básnické vízie. Plachtím od minulosti starej
miliardy rokov, no podobné je to aj s budúcnosťou.
Paľo, viem, že si aj učil. Aké máš spomienky na školu?
Na
svoje učiteľovanie spomínam s radosťou a rozochvením. Učil som takmer 8
rokov na ZŠ Ul. Dostojevského v Poprade. Išlo o roky 1985 – 1992.
Našiel som tam príjemných ľudí, pohostinných, spevavých. Mali sme
perfektné večierky na ,,akúkoľvek tému“. Vládla tam družnosť, nebolo
toľko stresu, útokov a intríg, ako je tomu dnes všade, nielen na
Slovensku.. Fakt nechcem idealizovať, no keď idem okolo tej školy dnes,
v duchu a s láskou sa usmievam. Niekedy sme sa zbehli aj cez prestávku.
Priniesli sa dobroty, kvapka vína, káva. Detí som mával v triede aj 35,
no asi ťažko boli také nezvládnuteľné, ako sú dnes. Boli citlivejšie.
Raz na začiatku prázdnin som našiel pri schodoch svojho bytu malé
plačúce dievčatko, svoju žiačku. „Mne je za vami ľúto, pán učiteľ,
vráťme sa do školy…“ Dnes je veľa vecí doslova chorých. To, čo je
základné pre človeka – vzdelávanie, zdravie, kultúra, to je na konci
záujmu spoločnosti. Je to odporná doba, ktorá plodí stres, nevšímavosť,
agresivitu, budúcich robotov a otrokov. . Ale to asi niekomu vyhovuje.
Máš deti?
Mám dve deti – 25 ročného syna Petra a 19 ročnú dcéru
Zuzku. Syn je informatik, dcéra študuje architektúru. No mám už aj
vnučku – Lilianu, ktorá žije v Poľsku.
Čo je podľa teba „dobrá výchova“ ?
,,Dobrá
výchova?” Je toho viac, na celé knihy. Nie všetci všetko zvládneme.
Niečo bolo dobré, niečo som možno aj ja nedotiahol. Určite by som však
výchove súčasnej generácie venoval viac pozornosti. Viac peňazí do
školstva. Aby školy mali na vzdelávanie, kultúru, šport. Deťom by som
dal viac pohybu. Podľa mojej utópie by som dal všetky školy niekde, kde
je príroda, priestor, rastliny, zvieratá. Poľudšťuje to. Deckám by som
sa dal maximálne vybehať a potom ticho. Lenže deti sa nehýbu, kyselina
mliečna funguje, a tak sú dnešné školy plné agresívnych prestávok, už
aj krvi a pod.
Myslíš, že rodičia dnes dobre vychovávajú svoje deti?
Mnohí
by chceli, no nedokážu to. Nemajú za čo. A to je choré. Ale to je
problém celého sveta. Za jeden úlet Paris Hillton by sa možno
zachránili životy tisícov detí. Na jednom mieste bieda, inde tečú
miliardy. Už aj na Slovensku je to tak. Štartovacia čiara by mala byť
rovnaká. Vrátili sme sa do stredoveku. Ak si sa narodil na bohatom
dvore, máš hračky, dobrú školu, pekné šaty. Ak nie, máš smolu. Ak sa
nestane zázrak, si outsiderom na celý život. V televízii vidím domčeky,
kde bieda doslova kričí. Aj v nich však sedia deti, ktorých oči sú
nevinné. Niekde žranica, smotánka, luxus, inde ľudia pomaly umierajú od
hladu. A deti trpia najviac. Toto sa nemalo dovoliť.
Pozeráš TV?
Televíziu pozerám, najradšej poznávacie kanály – Spectrum, Discovery.
Básnik sa rodí, stáva sa ním dobrovoľne alebo z človeka urobia básnika ľudia?
Básnik
sa aj rodí, dobrovoľne sa ním stáva a robia ho ním aj ľudia, ktorí jeho
básne čítajú. Chce to talent, ale aj prácu a potom čitateľov.
Ako teba vychovávali rodičia?
Moje
detstvo bolo typicky dedinské. Dopoludnia som drel na poli, a tak som
bol rád, že si v škole môžem sadnúť. Bolo to detstvo plné prírody, vôní
a farieb. Pásli sme kravy, kúpali sa v rieke. Modrá obloha, jablká,
cengot zvoncov pasúcich sa zvierat. Horúčavy, búrky, biele zimy s
dvojmetrovými závejmi. Dodnes to všetko vnímam. Otec bol tvrdší, mama
ako obyčajne mäkkšia. Vďačím im za veľa.
V jednej básni je tvoja vízia olympiády v roku 3000. Ako bude vyzerať škola v roku 3000 podľa teba?
Ak
pôjde vývoj takto, ako ho vidím dnes, tak školy ani nebudú. Ba budú.
Pre pár tisícov boháčov na svete. Budú to luxusné školy chránené
armádou, obohnané vysokými plotmi. Dnu supertechnika, vonku, za plotmi,
davy bezcieľne sa potulujúcich sa chudobných a hladných detí. Ak
ľudskosť zvíťazí, školy budú patriť všetkým rovnako. K počítaču a obedu
sa dostane biele či čierne dieťa, malý Róm či Slovák. Učitelia budú
vysoko ohodnotení, oddýchnutí a po prázdninách v Karibiku budú
nedočkavo čakať, až sa začne školský rok… Ale vážne. Prajem učiteľom,
aby mohli dovolenkovať aspoň na Slovensku. Pomaly aj to je už utópia.
Kam sme sa to dostali?
Ktorí sú tvoji obľúbení literáti?
Mám ich veľa – starých čínskych básnikov, Baudelaira, beatnikov, prekliatych, Jesenina, je toho naozaj viac.
Paľo, čo politika? Ako vnímaš dnešnú spoločnosť?
Dnešná spoločnosť? Zhubná. Rastúca chudoba, agresivita, zlé medziľudské vzťahy. Som dosť sklamaný a znepokojený.
V
tvojich básňach nachádzam aj otázky takmer vedecké, ale predsa len
filozofické: vznik vesmíru, nekonečný priestor, „veľký plesk a veľký
tresk“. Zaujímaš sa o vedu, techniku?
Nie som technický
typ, no techniku si študujem ako poéziu. Taká kvantová fyzika je už
niečo ako poézia. Podobne kozmológia a ďalšie podobné vedy. Vlastne
všetko je poézia, len sa o tom ešte nevie.
Babke /85
ročnej/ som hovoril, že idem robiť rozhovor s jedným básnikom, či by sa
nechcela niečo spýtať. Zamyslela sa a pýta sa: „Ako je možné, že sme ku
všetkému tak neskoro prišli? Toľká bieda bola a teraz vymysleli také
výmysly. Ako to rýchlo postúpilo to storočie. Prečo ten rozum bol tak
dlho zaspatý?“
Babka má výborný postreh. Áno, došlo k
zrýchleniu. Ale začína sa to zvrhávať. Čo z pokroku, keď ľudia sú
ustresovanejší, čo z obžerstva a prebytkov hypermarketov, keď denne
umierajú desaťtisíce detí. Sme zvláštnou planétou.