Reklama
 
Blog | r-ondrovic

Trápim len jednobunkovce

Práca v USA je najlepšia skúška vedeckého pracovníka. Človek tam môže dosiahnuť výborné výsledky. Príčin je viac. Sú to kvantá peňazí spotrebovaných na vedu, všetko, čo človek na svoju prácu potrebuje, má ihneď k dispozícii. To je docielené obrovskou súťaživosťou či už dodávateľov biotechnologických produktov pre výskum alebo jednotlivých vedeckých tímov. Toto spôsobuje, že človeka tam doslova vyžmýkajú a zotročia. Očakáva sa, že pracujete aj cez víkend aspoň pár hodín a minimálne desať hodín denne.

Spomenul som si na spolužiaka z gymnázia. Požiadal som ho o rozhovor. Podarilo sa.

Mohol by si opísať svoju kariéru? Kde si študoval, učil, pracoval?

Ak by som mal začať od základnej školy, keďže v škôlke som toho veľa nenaštudoval, tak to začalo v Základnej škole v Skalici, na Ulici Vajanského (1.-4. ročník), potom Základná škola v Radošovciach, Gymnázium v Skalici, Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave- magisterské a následné doktorandské štúdium v odbore biochémia na chemickej sekcii, počas ktorého som ako doktorand viedol nejaké tie labáky alebo bol školiteľom diplomantov.
Pol roka som strávil v laboratóriu v sekcii molekulárnej mikrobiológie na Technickej univerzite v Dánsku. Ihneď po získaní PhD. som zutekal do USA, kde som pracoval ako postdoktorálny výskumník na Katedre molekulárnej biológie na Texaskej univerzite v Southwestern Medical Center v Dallase. Po troch rokoch som sa vrátil trocha bližšie, a to do Viedne, kde opäť pracujem ako postdoktorálny výskumník na Katedre chromozomálnej biológie Viedenskej univerzity.

Reklama

Aké sú tvoje spomienky na strednú školu?

Rozporuplné. Pôvodne som chcel ísť na nejakú strednú elektrotechnickú školu. Avšak môj triedny na základke p. Kalamenovič mi odporučil radšej gymnázium, keďže som sa dobre učil, s tým, že si to môžem počas tých štyroch rokov lepšie premyslieť. Skalické gymnázium som zažil rovnako ako ty, v dobe veľkých zmien tzv. Nežnej revolúcie. Takže po úvode, kedy sa k nám ešte správali ako v základnej škole (už nás síce nebili), sa učitelia začali prispôsobovať novej dobe. Zrazu sa menili kabáty a spätne si uvedomujem, že niektorí učitelia to so svojou demokratickosťou začali preháňať, a naopak, niektoré staré kádre sa stali viacej zatrpknutými a svoj strach, či čo, si začali vylievať na študentoch. Cítili sme sa vtedy veľmi slobodní a bolo nám toho dovoleného určite oveľa viac ako dnes. Častokrát sme toho dokonca zneužívali a pubertálne hormóny nám narobili kopec problémov. Vždy som bol problémový typ. Už v základnej škole som svojím excentrickým správaním a výzorom zrejme provokoval kopec učiteľov. Pravdupovediac, niektorí si to priam zaslúžili, ale u niektorých išlo o zbytočné frajerstvo. Protestoval som proti učivu, neprávostiam voči študentom a ironizoval zvolené témy, napr. na literatúre, hodine slovenského, ruského či anglického jazyka. Ak išlo o technické predmety, tam som problémy nemal. Doteraz sa niektorí študenti stretávame a stali sme sa najlepšími priateľmi. Spomíname na staré dobre časy na gympli a pripomíname si úsmevné príhody. Dokonca ešte existuje slovníček, kde Roman Ralbovský (práve teraz učiteľ na spomínanom gymnáziu) zapisoval vtipne pripomienky p. Vachálka, učiteľa ruského jazyka, ktorého svojský ostrovtip sme vždy vedeli oceniť. Rád spomínam tiež na p. Vajayovú, p. Hnáta či p. Štepánikovú.

Viem, že si pracoval aj v USA a teraz si vo Viedni.
Vedel by si porovnať slovenské, americké a rakúske vysoké školy? V čom je rozdiel? Čo majú spoločné?

Myslím, že nemôžem objektívne porovnávať školy v týchto krajinách. V USA aj Rakúsku robím v podstate len vedu, prichádzam do styku len s vybranými študentmi, neučil som tam. Obidve inštitúcie sú viac orientované na výskum. Venujem sa už len vybraným diplomantom či postgraduálnym študentom počas ich práce na diplomovke či dizertačke, kde vlastne nejde o nejaké učenie. Ide o predávanie skúseností, vytýčenie vedeckých cieľov, riešenie vedeckých problémov. Určite ma však naše slovenské školy veľmi dobre pripravili, neraz som aj pochopil, že bolo treba aj toho terorizovania študentov faktami a množstvom učiva. Mozog sa tak potrénoval vstrebávať a vypúšťať vedomosti. Určité fragmenty ostávajú a neskôr pomôžu pri hľadaní informácií. Niekedy postačí len vidieť, že nejaká teória existuje, človek si potom nájde v príslušnej knihe viac detailov. Skromné podmienky na vysokých školách na Slovensku nás nútili improvizovať, kde počas týchto improvizácií dochádzalo k rôznym chybám. Tie však naučia človeka čeliť väčším problémom. Mal som taký pocit, že v USA si cenia tých, ktorí sú viac flexibilní a nie priveľmi rozmaznaní. Čo však chýba na slovenských školách, je učenie študentov sa vedieť predviesť, profesionálne vyjadrovať, umeniu rétoriky. Ďalej napr. dejiny Slovenska by mali byť prezentované pomocou príbehov, treba spomínať slovenských vedcov, umelcov, politikov, tak ako v USA a nemali by sme neustále sami seba bičovať…

A čo slovenská, americká a rakúska veda a výskum?

To som už načal v predchádzajúcej otázke. Práca v USA je najlepšia skúška vedeckého pracovníka. Človek tam môže dosiahnuť výborné výsledky. Príčin je viac. Sú to kvantá peňazí spotrebovaných na vedu, všetko, čo človek na svoju prácu potrebuje, má ihneď k dispozícii. To je docielené obrovskou súťaživosťou či už dodávateľov biotechnologických produktov pre výskum alebo jednotlivých vedeckých tímov. Toto spôsobuje, že človeka tam doslova vyžmýkajú a zotročia. Očakáva sa, že pracujete aj cez víkend aspoň pár hodín a minimálne desať hodín denne. Európska veda je uvoľnenejšia, čo zrejme súvisí aj s tým, že v školách je väčší počet študentov. Zdalo sa mi, že v USA univerzity priamo súťažia s výskumnými inštitútmi, existovali tam vedecké tímy, v ktorých neboli žiadni diplomanti, žiadni doktorandi a ich členovia sa vôbec nevenovali žiadnemu vyučovaniu. Napriek tomu aj na Slovensku existujú laboratóriá, ktorých pracovnici sú známi v USA.

Veľa sa hovorí o reforme slovenského školstva? Čo je podľa teba treba zmeniť alebo nezmeniť?

Pravdupovediac, neviem ako riešiť problémy školstva na Slovensku. Najväčším problémom sú, samozrejme, financie a z vlastnej skúsenosti musím povedať, že hoci by som sa už rád vrátil na Slovensko a pracoval tam, finančné ohodnotenie by nepokrylo ani moje náklady na cestovanie do práce či ubytovanie v blízkosti možného pôsobiska. Zdá sa mi, že v minulosti boli učitelia oveľa viac rešpektovaní. Problém nie je len v školskom systéme, ale aj v celej spoločnosti. Stáva sa až príliš slobodnou a nezodpovednou. Za mojich čias mal učiteľ vždy pravdu a rodič nedovolil svojmu dieťaťu znevažovať jeho prácu. Dnes sa dopočujem, že žiaci sa vyhrážajú učiteľom smrťou, rodičia násilím. V takom prostredí sa tým lepším žiakom nemôže dostať adekvátnej pozornosti, keďže učiteľa doslova zabije takéto zaobchádzanie. Nezávidím dnešným učiteľom v základných a stredných školách. Dokonca som sa dopočul od kolegov, že už aj na vysokých školách dochádza k citeľnému poklesu kvalít žiakov tam sa hlásiacich. Som jednoznačne za segregáciu, nech už to znie ako strašidelne. Vytváranie vybraných tried, finančné štipendiá študentom, zvýhodnenie pri prijímacích skúškach talentovaným študentom dosahujúcim výborné výsledky v olympiádach atď. Páčilo sa mi aj, že v základných školách sme dostávali “darčeky” za výborné známky. Jednoducho motivovať študentov. Neviem však, ako toho má podhodnotený, v strese pracujúci učiteľ s hŕbou detí či študentov, dosiahnuť. Možno keby sa prestali používať peniaze EÚ fondov na stavby hotelov pre novodobých otrokárov zo západu (no proste, musím ešte stále provokovať…)

Na čom momentálne pracuješ v laboratóriu?

Momentálne sa venujem meióze, presnejšie, ako homologické chromozómy rozpoznávajú svojho partnera. Meióza alebo bunkové delenie, počas ktorého dochádza k produkcii buniek so zredukovaným počtom chromozómov, čo je základný proces, umožňujúci pohlavné rozmnožovanie. Meiózou vznikajú spermie čí vajíčka. Počas ich tvorby sa jednotlivé balíčky DNA, teda chromozómov, rozdeľujú medzi vznikajúce bunky. Študujeme procesy, ktorými bunka vie rozlišovať tieto chromozómy. Chybami v tomto procese dochádza ku vážnym genetickým chorobám. Tento proces študujeme na oveľa jednoduchšom organizme, a to na kvasinke.

Videl som kdesi ľudské ucho, ako rastie na myši. To existuje?

Áno aj nie. Vedci použili špeciálny biodegradovateľný synteticky polymér, ktorý vytvarovali do formy ľudského ucha a naň “vysadili” bunky chrupavky z kravy (pochádzali z jej kolena). Toto “ucho” potom vložili pod kožu myši, ktorá bola mutáciou zbavená imunity. Táto myška vlastne poskytovala živiny bunkám kravskej chrupavky, ktorá sa rozrástla do tvaru ľudského ucha, keďže zároveň dochádzalo k degradácii tohto polyméru. Takýmto spôsobom potom bola vytvorená hrudná kosť dieťaťu, ktorému od narodenia chýbala, samozrejme, nie na myši, ale priamo v jeho hrudi. Nešlo teda vôbec o ľudské ucho a vonkoncom nie o nejaké geneticky modifikované organizmy. Pravda je však, že existujú šialené mutácie, ktoré u zvierat vytvoril človek. Nedávno som videl myš, u ktorej špeciálna mutácia spôsobuje rast svalov tak, že pripomína Arnolda Schwarzeneggera v mladosti. Kopec zvierat trpí, aby ľudia prežívali alebo boli vyliečení. Ja našťastie zatiaľ trápim len jednobunkovce a dúfam, že pri tom aj ostanem.

Locations of visitors to this page

Locations of visitors to this page

NAJ.sk

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama